Reštaurácia Kremenec

Reštaurácia Kremenec

Lebo môžem… článok o podniku, ktorý má dušu a za sebou naozaj „pestrofarebné“ roky.

Toto nie je o mne. Je to o mojom vnímaní rodinného podniku – Reštaurácia Kremenec  v Novej Sedlici.

Je to podnik mojich rodičov. Čoskoro oslávi 28 rokov na trhu. A poviem vám, podnikať  v tomto regióne, a zvlášť v Novej Sedlici, je umenie. Z veľa dôvodov. Ale o tom možno neskôr…

V tomto podniku som pracovala celý svoj život. Mám 33 rokov. Od puberty som pomáhala, neskôr brigádovala a potom pracovala. Od umývania záchodov až po „vedenie“ podniku. Nechala som tam kus svojho srdca a Kremenec bude navždy moja srdcovka. Keď som otehotnela, odišla som odtiaľ.

Minule, keď sme boli s mojou rodinou na návšteve u mojich rodičov, rozprávali sme sa o tom, ako sa majú, ako ide „biznis“, a prišla reč na akciu, ktorá sa koná už niekoľko rokov – 1000 Miles. Rodičia začali hovoriť o tom, ako to urobiť ešte lepšie, aby boli účastníci aj oni ešte spokojnejší, aby to bolo jednoducho lepšie.

Chodia k nám už roky. Pamätám si, ako sa u nás v súkromnom sektore účastníci tejto akcie sprchovali – najskôr zadarmo, neskôr za symbolický poplatok. Potraviny, ktoré tiež moji rodičia vlastnia, sme s mamkou vždy znásobili tak, aby bolo dosť pre všetkých. Aj tak sa však našli ľudia, ktorí napísali článok o tom, ako sme neboli pripravení. Ale to nič.

A pri tejto diskusii, ako sa bavili o tom, ako sa ešte lepšie pripraviť, som pochopila, čo vlastne robia. A čo to je? Žijú tým, čo robia.

Neustále sa zdokonaľujú. Nie v zmysle kurzov, ale snažia sa uchopiť to, čo zákazník naozaj potrebuje. Nie preto, aby im tlieskali, ale preto, lebo sami vedia oceniť kvalitu a ľudskosť.

Nie je ľahké podnikať v tejto oblasti a na samom východe. A oni tu stále sú. Napriek všetkému, čomu museli čeliť.

Už roky varia denné menu pre policajtov a robotníkov. Neustále zlepšujú svoje služby.

A… nikdy nikto nevidí, čo je za tým…

Pol roka tento podnik funguje vďaka turistom. Cca pol roka. Môj otec tam už pár rokov funguje ako jediný kuchár, ktorý varí na dvoch sporákoch, často aj bez pomocnej sily – ktorou je mnohokrát moja mamka. Tá príde hneď, ako obslúži ľudí v obchode alebo povešia prádlo. Sú 24/7 na nohách, najmä v mesiacoch jún až september.

62-ročný muž. Majiteľ. Ktorý sa stará o údržbu celého komplexu, nakoľko prevádzkujú aj wellness a ubytovanie. Mama tam všetko riadi. Je v rovnakom veku ako otec. Zvládajú toho viac, než dnes zvládne mnoho o polovicu mladších ľudí.

Nie že by som chcela chváliť filozofiu robiť veľa, vkuse a ťažko. Ale… veľmi ťažko sa tu zháňa personál, nakoľko podnik funguje najmä sezónne. Mimo sezóny to zvládnu aj len dvaja – moji rodičia. Ale počas sezóny je tu veľký nával. Áno, majú brigádnikov, najmä počas leta. No napríklad do kuchyne už pár rokov nevedia nájsť nikoho.

Je to jediný podnik v Uličskej doline, ktorý funguje tak dlho a zároveň poskytuje nielen ubytovanie a wellness, ale aj stravovacie služby.

Mrzí ma, že sa vždy nájdu – a často sa nájdu – ľudia, ktorí nemajú ani potuchy o podnikaní, a už vôbec nie v tejto lokalite, a začnú rozprávať o tom, ako by to malo alebo nemalo fungovať. Alebo len kritizovať, nadávať, sťažovať sa, ako dlho čakajú a podobne.

Chápem ich. Nemajú odkiaľ vedieť, že za tým, že si dajú dobré jedlo, saunu a prespia v naozaj čistých a – za mňa – luxusných izbách, stoja jeden, maximálne dvaja ľudia. A to som ešte nespomenula zásobovanie, objednávky tovaru a podobne…

Je mi cťou, že som v tomto podniku mohla prejsť všetkými možnými pozíciami. Naučila som sa, že súdržnosť a rodinná atmosféra – aj keď nie vždy ideálna – sa dajú využiť v dobro. Že sila podnikania spočíva najmä v tom, že človek ponúka kvalitu.

Veľakrát som nadávala, že chcem odísť, že toto nie je pre mňa. Mala som toho dosť. Práce bolo vždy veľa a komunikácia medzi nami nebola vždy ideálna. Ale… to, čo som za tie roky videla, ma povzbudilo postaviť sa za to, čo milujem.

Tento podnik zažil párty, oslavy, smútočné obrady, opijáše, zmyselné akcie, priateľstvá, nepriateľstvá, hádky aj spoločné tvorenie.

28 rokov na trhu je obrovská vec. A ja som vďačná, že som mohla byť súčasťou tohto príbehu.

Vážime si každého z vás, ktorí ste nás navštívili. Aj vás, ktorí ste neboli spokojní. Lebo aj v tom je rovnováha.

Viem, že nie každý odchádzal spokojný, ale málokto vie, že často sme fungovali úplne z rezervy – len aby sme dokázali „nakŕmiť“ ľudí po túre a podobne. Často bolo niekomu z nás fyzicky zle, no aj tak sme neodišli a nezavreli, hoci sme mohli.

Pre šéfku to nebolo predstaviteľné. Vždy našla spôsob, ako ľuďom vyhovieť. Osobne túto vlastnosť nemám – vyhovieť vždy – ale chápem ju. Má to v povahe. Úprimne sa zaujíma o ľudí a chce, aby sa u nás cítili čo najlepšie. Aj keď nevládze. Snaží sa urobiť dojem. Nie pre potlesk. Ale pre zážitok. Aby si ľudia, ktorí k nám prídu, odniesli spomienku, na ktorú budú v rámci možností spomínať čo najlepšie.

A verím, že takých je veľa. Tých, ktorí sa vždy radi vrátia je dosť. Z niektorých sa stali priatelia. Ktorí vidia tu snahu. Ktorí vedia oceniť a poznajú vďačnosť. A najmä vidia, že častokrát to nie je ľahké .

Mária