Luxus, hojnosť, vďačnosť

Luxus, hojnosť, vďačnosť

Umenie zastaviť sa. Umenie dovoliť si spomaliť.
Myslím, že najvyšší level starostlivosti o seba je vedome sa zastaviť. Zastaviť sa a zvedomiť si, čo žijem a či som JA tá, ktorá riadi svoj život, alebo je to okolie, ego, emócie…

Dnes je luxus urobiť si čas na spomalenie, zastavenie, zvedomenie a následne na zmenu toho, čo zmeniť chceme.

Včera poobede, keď som bola s manželom a synom, som si v tej obyčajnosti – keď oni spolu skladali lego a ja som práve vyšla zo sprchy – uvedomila, čo všetko mám, čo som si vytvorila, akú cestu som ušla (najmä tú vnútornú). A najmä ma zalial obrovský pocit vďačnosti. Že môžem toto všetko žiť.

Za syna. Za muža. Za rodinu, ktorú tvoríme.
Za náš milovaný domov. Za spoločné chvíle.

Ale nielen tie krásne – aj keď nerada takto delím a označujem veci. Aj za tie náročné, ťažké, menej príjemné. Toľko toho sme spolu zvládli a naučili sa. Pomenovať, čo sa v nás deje. Komunikovať konštruktívne. Byť tím. Vedieť sa udobriť. Dať si čas a priestor. Byť rodičmi. Nie lepšími, ale každý deň o čosi pravdivejšími.

Toto je v našej rodine najviac.
Pravdivosť a dovolenie – smie to tak byť.

A ja dnes ďakujem za ten luxus a hojnosť, ktorá ma obklopuje. Za vedomie, ktoré som aj vďaka nim nadobudla. Spolu rastieme a veľmi ma to baví. Aj tie dni, keď si ideme na nervy. Všetky.

Práve s vami chcem žiť tú pestrosť života. A aj tak ostať spolu. Nedeliť nič na dobré a zlé, ale len vnímať, ako každým dňom reagujeme inak na situácie, ktoré by nás možno pred rokom boleli – možno aj položili.

Dnes sa len zastav a zvedom si, čo všetko máš, čo si si vytvorila.
Mám pocit, že sa stále niekam ženieme. Že za tie roky sme sa ako ľudia nepoučili a ostávame v rýchlosti žitia a hnania sa – či už za hmotou alebo duchovnom. A pritom si zabúdame všimnúť, skutočne vidieť, čo všetko máme, môžeme, nemusíme.

Nie je umenie mať, ale je umenie vedieť sa o to starať.
Vytvárať bezpečný priestor. Meniť reakcie, ktoré viac neslúžia. Mať so sebou súcit a trpezlivosť. Dovoliť si nevedieť. Dovoliť si robiť chyby.

Ale toto všetko sa musí začať diať v nás. Každý musí začať od seba. A potom môžu spolu muž a žena vytvoriť hlboký, úprimný, intímny vzťah. A toto často stačí na to, aby sa deti cítili bezpečne.

Nech si vždy ty sama pre seba na prvom mieste.
Nech si dopraješ to, čo naozaj potrebuješ. Nech sa vnímaš a žiješ na takej úrovni vedomia, aká tebe vyhovuje. Potom bude postarané o všetko.

Uvedomíš si, že si zodpovedná za svoj život, ale nenesieš zodpovednosť za druhých. V rámci kompetencií a veku prenecháš každému to, čo mu patrí. Nie ako nálož, ale ako vieru, že každý má v sebe moc zvládnuť to, čo sa mu deje.

Iste, ak je potrebné, byť tam a držať priestor. Ale nie stavať sa do roly záchrancu. Pretože verím, že obete nie sú. Každý môže vystúpiť a rozkvitnúť do svojej sily.

Mária