Jablkové uvedomenie

Jem jablko a cítim sýtosť. Pre niekoho úplne bežné, pre mňa výnimočné. Rozhodla som sa začať jesť viac ovocia, nakoľko ho veľmi nekonzumujem. Ale chcela som iné, nie tie z obchodu a tak som si ich objednala  vo firme, ktorá robí aj rozvoz domov a jablčká sú samozrejme slovenské. Už je to nejaký čas odkedy ich doma máme, ale ja som si ich dala až po nejakom týždni od kedy prišli. Iste mala som zámer jesť ovocie viac, lebo iste viem, že je to prospešné, ale nestalo sa. Až dnes.  Nie preto lebo musím, lebo som si dala taký zámer, lebo neviem čo. Prišlo to spontánne. Chuť na skutočnú výživu. Cítiť život, šťavu. A ja pýtam, v čom bol dnešok iný, že som naozaj chcela to jablko? V tom čo tomu predchádzalo. V rozhodnutiach , ktoré som od rána urobila. Ani nejde o to aké tie rozhodnutia boli, ale o to z akého bodu vychádzali. Dnes ráno som sa rozhodla byť tu pre seba, byť pokojná, byť pravdivá. Cítila som obrovskú vďačnosť za život, zdravie, rodinu, domov, možnosti, výzvy, ale dnes som precítila vďačnosť za moje skúšky, zranenia, bolesti, problémy. Skutočne. Pretože som v nich uvidela možnosti ako robiť veci inak, výzvy a príležitosti. A viete čo som uvidela ešte viac a hlbšie? Neporovnávam a v žiadnom prípade nezmenšujem problémy, situácie a podobne iných a ani ich nepovyšujem, lebo každý jeden z nás je dôležitý a je úplne jedno kto čo rieši. Pre niekoho sa veľké zdá malé, pre iného malé, veľké. Je to len uhol pohľadu. Ale myslím si, že je dobré si občas pripomenúť a zvedomiť si, že niekde ľudia zomierajú hladom, žijú na území kde sa vedie vojna a podobne. Nie ako porovnávanie, nie kao zmenšovanie seba, ale ako nástoj zvedomenia si toho čo všetko máme práve teraz. Za čo všetko už teraz v tejto chvíli môžeme byť vďačný. Nie ako nejaké klíše, že poďakujeme, lebo by sa malo...hovorím o tom, keď naozaj prezrieme a uvidíme tu hojnosť vo všetkých smeroch ktorou disponujeme. Alebo aj nie...pokiaľ ju nevnímame....K tomu aby sme vnímali celou našou bytosťou hojnosť, zdravie, lásku, slasť života je podľa mňa potrebné najprv vnímať samých seba. Ale samých seba „so všetkým všudy“.

Moja cesta k sebe začala keď mi do života prišla lekcia poruchy príjmu potravy.  Vtedy som si myslela, že je na mne niečo zle, že sa musím opraviť, že som pokazená. A práve tam som začala chápať a skutočne vnímať, že nie som „porušaná“. Bola som „iba“ vzdialená od svojej skutočnej podstaty. A hlavne som bola vystrašená a ubolená. Stratená a hladná po pátracej akcii s názvom KTO SOM? Vtedy som pochopila, že aj to čo som roky pred svetom a samou sebou skrývala som tiež ja. Začala som sa zoznamovať a tráviť čas s mojimi „démonmi“. S temnými stránkami, ktoré sú súčasťou aj teba, aj mňa. Nás všetkých. Pochopila som, že bez toho, aby som prijala tie časti mňa, ktoré som pred svetom skrývala, nebude možné žiť naplno samú seba. Takú aká som. Že nebude možné zodpovedať si otázku,  KTO SOM?

A tak dnes keď som jedla jablko, pripomenula som si ako je dôležité z akej pozície robíme to čo robíme. Že nie až tak dôležité čo robíme ale prečo...tomuto dňu predchádzali dni pred telkou spojené s emočným jedením. Pocity, ktoré som sama v sebe nevedela pomenovať. Pracovala som s tým. Dovolila som si. Ochotne som sa pozrela na tú, ktorá nevie čo sa deje a ani nevie čo s tým. Ale vďaka neustálemu rastu, zmene a rozhodnutiu žiť pravdivo voči sebe som sama seba cez tieto, niekedy extrémne náročné dni,  previedla, dá sa povedať, hladko, no najmä s láskou, pochopením, súcitom a trpezlivosťou. Nie, nie je to ani teraz ľahké, ale je to možné. Pretože tu chcem byť pre seba. Postarať sa o seba. A dávno vieme, že nestačí len navonok, len fyzicky...alebo možno aj áno. Každý to má inak a je to v poriadku.

Takto sa sprevádzam každý deň. Som tu pre seba. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie.  Ale vždy nájdem spôsob ako tu byť pre seba. Vytváram si bezpečný priestor najmä v sebe a dovoľujem si byť súčasťou bezpečného  priestoru, ktorý spoluvytváram s inými ľuďmi. Porucha príjmu potravy  a iné deštrukčné „záležitosti“ tú sú aj dnes. Ale už ako maják, že niekde samú seba nevnímam. A teraz už aj ako matka sama sebe , matka knihe a stránke Ako chutí život a matka úžasnému synovi si to neurobím. Neurobím si viac to, že nebudem vnímať samú seba.  A ak aj takéto chvíle prídu, mám nástroje, ktoré viem ihneď použiť. Denne ma sprevádza môj vnútorný kouč, sprievodca. Kladením otázok, vytváraním bezpečného priestoru , aktívnym počúvaním seba samej a najmä kvalitnej sebareflexii sa sprevádzam dennodenne.  Pretože chcem žiť hĺbku, seba, dovoliť životu aby bol žitý skrz moje tvorenie, skrz mňa, chcem cítiť AKO CHUTÍ ŽIVOT. A život je zmena, rast, posun, premena, tma aj svetlo. Celistvosť, rovnováha. Toto je niečo čo budem veľmi  rada ochutnávať a ďakujem, že môžem.

Mária